Dom nad hmlou / Štúdio Ark-shelter navrhlo ateliér, ktorý sa vznáša nad krajinou

Predstavte si rannú prechádzku v hmle. Obrysy krajiny sa strácajú a všetky línie sa rozplývajú. Myseľ sa oslobodzuje, pevné hranice prestávajú existovať a vy splývate s okolitým priestorom. Už nezáleží na tom, kde sa končí váš svet a kde sa začína oblak. Priestor môže byť taký veľký, ako vám dovolí predstavivosť.
Priesvitné závesy zaoblených rohov miznú v hmle. Ocitáte sa na plošine, ktorá sa akoby vznášala nad zahmlenými lúkami. Je to miesto na život, tvorbu a meditáciu. Zvonka kompaktná stavba je čiastočne zapustená do zeme, aby splynula s okolitou krajinou. Jej druhá časť vystupuje nad údolie a ponúka pocit odstupu od okolitého sveta.
Priestor pozostáva z troch prepojených modulov. Jeho stredobodom je kozub, ktorý poskytuje teplo a zároveň slúži ako orientačný bod. Ostatné časti domu sa rozvíjajú okolo tohto masívneho betónového jadra.

Do domu sa vstupuje z juhovýchodu. Vstupná hala vedie do otvoreného denného priestoru orientovaného na juhozápad a sever. Tu sa odohrávajú každodenné činnosti, od varenia až po odpočinok. Priestor pokračuje smerom na juh, kde sa plošina postupne odpútava od terénu. Krajina pod ňou klesá smerom na sever, zatiaľ čo podlaha zostáva v jednej rovine. Na tejto pevnej plošine vzniká miesto určené na sústredenú tvorbu a meditáciu.

Za rohom na východnej strane sa nachádza súkromnejšia časť určená na spánok. Po prebudení s vychádzajúcim slnkom vedie cesta cez kúpeľňu späť k vstupu. Kruh každodenných činností sa uzatvára. Miesto, ktoré vás na začiatku privítalo, sa po chvíľach odpočinku stáva východom.

Projekt vlastného ateliéru poskytol architektom ideálnu príležitosť na skúšanie nových materiálov a prototypovanie konštrukčných postupov.
Dom tvoria tri konštrukčne identické moduly, každý so šírkou 4,5 metra a dĺžkou 8 metrov. Zámerom bolo vytvoriť otvorený interiér bez stĺpov, ktoré by prerušovali celé osemmetrové rozpätie. To si vyžadovalo zlepšiť pevnostné vlastnosti drevených nosníkov.

Aby konštrukčné prvky zostali subtílne, architekti použili vrstvy sklených vlákien vlepené medzi drevené lamely. Podobná technológia sa používa pri výrobe moderných drevených lodí, leteckých vrtúľ alebo špičkových kompozitných lyží.
Práve odtiaľ čerpali architekti základné poznatky a skúsenosti v spolupráci s Viktorom Devečkom, riaditeľom spoločnosti Forest Skis. Výroba osemmetrových nosníkov z viacerých vrstiev dreva a sklených vlákien tak trochu pripomínala výrobu pretekárskych lyží pre obrov.

Vďaka tejto technológii vznikol otvorený nosný skelet s modulovou sieťou 4,5 × 8 metrov bez vnútorných stĺpov. Konštrukcia zároveň dokáže niesť ďalšie podlažie so zaťažením v stredovej časti. Dom je tak pripravený na prípadné rozšírenie o ďalšie moduly vo vertikálnom smere.

Ďalším skúmaným materiálom bol betón. Architekti hľadali vhodnú hmotu na akumuláciu tepla. Skúšali rôzne kombinácie kameňa, tehál aj hliny, pričom rozhodujúci bol vždy spôsob a miesto použitia. Napokon sa rozhodli pre betón, ktorý umožňuje vytvárať rozličné tvary a pri podobnom vzhľade ponúka odlišné vlastnosti.
Najskôr použili klasický železobetón na vytvorenie centrálneho akumulačného jadra s kozubom. Toto jadro vzniklo ešte pred osadením prefabrikovaných modulov, ktoré sa následne namontovali okolo neho.

Na podlahové dlaždice zvolili vláknobetón, ktorý pomáha rozvádzať teplo z podlahového vykurovania. Mikrocement použili ako povrchovú úpravu dverí a pohyblivých prvkov. Tie mali vizuálne splývať s okolím, no zároveň zostať ľahké.
Tretím dôležitým materiálom je meď. Architekti ju obľubujú najmä pri funkčných detailoch, ktoré musia odolávať každodennému používaniu. Uplatnila sa preto na kľučkách, držadlách a ďalších prvkoch, ktorých sa ľudia pravidelne dotýkajú. Pri jej výbere zohrali úlohu aj antibakteriálne vlastnosti.